Na napísanie týchto riadkov som dlho zbierala odvahu. Vždy som milovala knihy a čítanie a vždy som snívala o tom, že raz budem aj ja písať pre iných, len odvaha akosi neprichádzala. Objavila som ju vlastne len pred pár dňami pri čítaní Veľkého kúzla od Elizabeth Gilbert.
Niektorí budú tieto riadky milovať, iní ignorovať a ďalší nenávidieť a kritizovať…máte na to právo. Veď príbeh publikovaný verejne nie je viac mojim príbehom. Už mi nepatrí.
Píšem preto, že som tak neskutočne šťastná, že už si všetko to šťastie nemôžem nechať len pre seba. Mám pocit, že ak sa nepodelím, jednoducho prasknem.
My Dreamtopia je svet, v ktorom práve žijem. Žijem tam so svojou Láskou 🙂 s mojim „Čuňatkom“, s ktorým sa mám naozaj ako prasa v žite i keď nie sme slávni, ani bohatí či úplne zdraví. Podľa spoločensky prijatých noriem a merítok veru „nič moc“. No aj napriek tomu som dlhodobo dokonale šťastná ako nikdy predtým.
Celý svoj život som hľadala šťastie. Škoda, že až dnes chápem, čo je vlastne šťastie a tiež, že som ho celý ten čas hľadala zbytočne. Dnes už viem, že je to ako hľadať okuliare, ktoré máte na hlave 😀
Pochopiť tento jednoduchý fakt mi zmenilo život a tak som po takmer štvrťstoročí opäť našla pocit šťastia v každom jednom nádychu. A ako správna altruistka – chcem rozprávať príbehy dúfajúc, že možno práve tento raz niekomu pomôže byť šťastný.
* * *
Začnem ale pekne od začiatku.
Je rok 2010. Práve som oslávila svoje 20. narodeniny, prijali ma prestížnu zahraničnú univerzitu a mám pocit, že život mám pred sebou a že raz pre tento svet urobím niečo veľkolepé a osožné, niečo,na čo sa nikdy nezabudne. Mojimi vzormi boli vždy Matka Tereza, manželia Curie či Galileo Galilei (a samozrejme mnohí iní), ktorí boli takí oddaní svojmu snu, že preň boli ochotní aj zomrieť. Takým človekom som sa chcela stať.
O 4 roky neskôr je všetko inak.
školu som nedokončila, pretože som musela začať pracovať a oboje som nestíhala. Odlúčenie od rodiny a stres v škole i v práci mi priniesli len obhryzené nechty, šedivé vlasy, pár vrások a sklony k alkoholizmu. Niečo medzi apatiou a depresiou mi bránilo ráno vstať z postele a odostrieť závesy. Boli to neradostné časy. Vo vzťahu stereotyp a takmer nulová komunikácia. Práca, kde mi zomrel klient minimálne raz za týždeň, samota. Nič z toho však nebolo také zdrvujúce, ako nejasná predstava budúcnosti a nekonečná ľútosť nad premárnenou minulosťou. Dnes to vidím inak, ale vtedy to bolo to typické „prečo práve ja?“. Nikdy som nepodvádzala ani pri jedinej skúške či úlohe, nikdy som nič neodflákla… tak prečo ja nedokončím školu, lebo si to nemôžem dovoliť a tí z bohatých rodín, čo mi ponúkajú prachy, aby som im vypracovala bakalárku získajú titul? Kde je spravodlivosť a tie reči „karma je zdarma“ alebo „božie mlyny pomaly melú ale isto“?
Pochopiť emócie ako hnev, závisť alebo sklamanie a následne ich vedome kontrolovať (nie potláčať) je niečo, čo som sa učila nasledujúcich 5 rokov.
Životné príležitosti sa poľahky stanú životnými omylmi.
To je asi ten dôvod, prečo sa ich mnohí nechopia, keď im vstúpia do života.
Vo vzťahu som šťastná nebola, ale bol to naozaj dobrý chlap – nepil, nefajčil, bol múdry a mal vlastný byt aj auto, neskutočne dobrácka a milá povaha, rodinne založený, zarábal nadštandardne (jeden z tých, čo dvíhajú mzdový priemer krajiny) a vôbec sa nehádal ani nekričal. Doslova „skvelá partia“ a stále som mala šancu dokončiť školu, ak nastúpim na individuálny študijný plán… keď prišiel On.
On a ja sme sa veľmi nepoznali. Ja som mala svoj život 500km a On takmer 2000km od miesta, kde sme sa po prvý raz stretli osobne. Ani jeden z nás neplánoval zmenu a už vôbec nie takú, aká nastala. Bolo to pudové rozhodnutie, možno emotívne… ale s raciom to naozaj nemalo absolútne nič spoločné. Pamätám si len hlas v hlave, ktorý mi vravel: „Kedy, keď nie teraz? V najhoršom prípade sa o rok vrátiš a budeš pokračovať, kde si skončila“. Strach zmizol. Mala som len ten nutkavý pocit, že to musím skúsiť.
Slovami Marka Twaina: ,Za dvadsať rokov budete viac sklamaní tým, čo ste neurobili, než tým, čo ste urobili. Nemá preto zmysel čakať. Vyjdite za hranice svojho bezpečného prístavu a vpustite vietor do plachiet. Skúmajte. Snívajte. Objavujte.“
Vykašľala som sa na školu a dala výpoveď v práci a presťahovali sme sa na Slovensko,
kde sme spolu prežili bez debaty jeden z najhorších rokov v našich životoch.
Celá debata | RSS tejto debaty